Isabell mala pätnásť rokov, keď sa zistilo, že je chorá na rakovinu. Nepoddala sa však osudu a nepodľahla depresii ani vtedy, keď už vedela, že ju nemožno vyliečiť. Posledný rok života bola statočná, vyžarovala z nej nádej a optimizmus a pripravovala rodinu na svoj odchod. "Mnohým ľuďom dodávam odvahu a svojou radostnou náladou ich možno zbavujem strachu pred smrťou." Toto je jedna z posledných viet, ktoré Isabell napísala - a zároveň jej posledná vôľa, odkaz podobne trpiacim ľuďom.

Vydal: Ikar, 1993